Už krátko po vzniku československého štátu sa „národná“ jednota začala rozpadať. Intenzívne politické spory viedli ku vzniku nových politických strán (KSČ v r. 1921). Politické boje sa preniesli aj do sociálnej oblasti. Politické strany sa snažili ovládnuť pracujúci ľud prostredníctvom odborových organizácií. Ľavicové strany – sociálni demokrati a komunisti – mali v oblasti odborovej činnosti na Slovensku organizačný náskok. O vytvorenie vlastnej kresťanskej odborovej štruktúry sa ale snažila aj Slovenská ľudová strana. Oneskorenie pri budovaní vlastnej siete odborov sa prejavilo v komplikovanom získavaní členstva. Aj silne nábožensky založení slovenskí robotníci sa totiž medzičasom stali členmi fungujúcich organizácií spojených s ľavicovými stranami, ktoré im sľubovali ochranu ich sociálnych záujmov.
Do zápasu o znovuzískanie vplyvu medzi slovenským robotníctvom aktívne zasiahli v prospech slovenských ľudákov v novembri 1924 aj slovenskí katolícki biskupi. Apelujúc na silné náboženské cítenie slovenského ľudu, zaštiťujúc sa autoritou cirkvi, dôrazne varovali pred členstvom v ľavicovo zameraných spolkoch. Už len bezdôvodné zotrvávanie v nich malo byť hriechom znemožňujúcim náboženské zaopatrenie danej osoby. Biskupi sa rázne ohradili aj proti novým pokusom o rozluku cirkvi a štátu ako aj snahám o obmedzenie vplyvu cirkvi v školstve. Biskupský list bol čítaný v slovenských kostoloch a vyvolal ostré reakcie nielen v ľavicových politických kruhoch, ale aj u československých úradoch. Štátne orgány začali vyšetrovanie, ktorého cieľom mali byť postihy ako iniciátorov, tak aj aktívnych podporovateľov smerníc vyplývajúcich z biskupského listu.
Zaradenie do tematického celku: Svetlé a tienisté stránky ČSR. Hospodárske pomery.
Otázky:
- Čo bolo dôvodom sociálneho napätia na Slovensku v 20. rokoch 20. storočia?
- Ako dokument opisuje situáciu robotníkov v povojnovom období? Ako biskupi hodnotili postavenie robotníkov v Sovietskom Zväze?
- Ako dopadli pokusy o odluku cirkvi a štátu? Ako sa k tejto otázke stavali autori dokumentu?
- Aké náboženské tresty hrozili členom „protikresťanských“ organizácií?
Duchovná správa a protikresťanské sdruženia!
Milí Veriaci!
Už dávnejšie bolesťou sviera naše otcovské srdce smutná skutočnosť, že mnohí z vás, milí veriaci, v posledných rokoch vrhli sa do náručia takých sdružení, ktorých pôsobenie ohrožuje nielen vaše večné spasenie, ale i váš opravdový hmotný blahobyt.
Počas hroznej vojnovej búrky rozvlnené more náruživostí otupilo duše a mravný cit klesnul. Na prvú dúhu pokoja horúčková túžba po rýchlej náprave vybúšila miestami v poľutovania hodných prečinoch. Dlho prechovávané a v mnohom sklamané nádeje rozčulily, rozorvaly a do mimoriadneho zmätku priviedly celú spoločnosť. Hmla zúfalej neistoty zahalila celý obzor a ako ťažká mura väzila na mysliach i srdciach. Tonúci v nerestiach, ako kto sa topí, i britvy sa chytali.
Stiesnené položenie použili všelijakí nesvedomití dobrodruhovia a dali sa v mútnom loviť. Počítajúc na výhody vodcovstva a hojný zisk stali si na čelo chudoby a sdružovali ju. Darilo sa im. Skvelé sľuby a pôvabné heslá strhly za sebou celé davy, ktoré málo uvažovaly, ale tým viac si snívaly o povojnovom raji, ktorý tak túžobne očakávali.
Ale či tento tak krásne líčený a sľubovaný raj prišiel?
Pre samých falošných prorokov môžbyť, pre svedené však zástupy ani najmenej!
Lebo hoci sa nedá tajiť, že kde-tu ráznym jednotným výstupom a silou solidarity (spoluzáväznosti) vydobylo si služobníctvo a robotníctvo dočasné zlepšenie svojho hmotného stavu: čoskoro ocítlo sa v horšom otroctve, než bolo to staré. Či už nepočuť vzdychy s mnohých strán za skromnou skyvou chleba, ktorú kedysi spokojne požívali? Húfy nezamestnaných a úbohých volajú za prácou a istým prístreším.
Nové falošné evanjelium a sdruženia, ktoré sa na jeho základe utvorily, sa nie priam osvedčily, ba zlyhaly. Že ani v budúcnosti sa nedá od nich očakávať vykúpenie, príkladom je nám Rusko. Tam jeho zásady až do posledného bodu previedli – a čo bolo výsledkom? Bieda, o jakej svet nikdy predtým neslyšal! Komu by neotriasalo až útroby a komu by nevyronilo slzy sústrasti zúfalé stonanie niekedy tak mocného a slávneho bratského národa? Koľko chrabrých sŕdc a koľko umných hlav kleslo novšie hladom v tej prírodných pokladoch bohatej a úrodnej krajine? A koľko by ich ešte bolo kleslo, keby sa cudzozemsko a menovite slávne panujúci Sv. Otec, Pius XI. nebol Ruska zaujal a nebol mu poskytnul milionové zásoby potravín? Tie vychradnuté zmeravené ruky zomrelých, ktoré sa tiež vystieraly za almužnou, ale márne, lebo sa im jej už nedostalo, sa dvíhajú na večné svedectvo, že nauky falošných prorokov, ktoré ich opanovaly, sú nie pravé. Hejže veru krompáčom satanášovým sa ešte nikdy nezažehnala hmotná bieda, ale sa len zväčšuje. Po ovocí poznáva sa strom. (Mat. 12., 33.)
Úžasnejšia však, než smrť telesná a nedostatok, je zkáza duší, ktorú nové bludy zapríčinily. O tomto podrobnejšie.
Keby sa sdružovatelia ubolenej chúdeže neziskne zasadzovali za odstránenie krívd, ktoré liberalizmom odchovaný a presýtený kapitalizmus na nej popáchal; keby sa úprimne starali, aby sa spravodlive vyrovnávaly hospodárske protivy, keby čestne bojovali na každom poli nielen za seba, ale i za tých, ktorých majú za sebou; keby obetave pracovali a nie toľko hubovali za ozdravenie nezdravých pomerov v rodine, v spoločnosti a v štáte: ktože by sa radšej pripojil a podal im pomocnú pravicu, než my sami? Keď však so zármutkom zkusujeme veľmi často, že tí, čo sa honosia a vydávajú za obrancov utlačených a hubou omáľajú rovnoprávnosť, slobodu a bratstvo, najviac sami podkopávajú základy a piliere všetkej spravodlivosti, lásky a pokoja: to jest – vieru a mravnosť; keď očividome sa presvedčujeme, že najstarostlivejšiu matku a dobroditeľku trpiaceho človečenstva, večnú strážkyňu a rozširovateľku milosrdenstva, pravdy a spravodlivosti, od Krista Pána nám poručenú Cirkev katolícku by rádi so sveta sniesť: ako že by sme sa nemali proti ním ozvať? Či pastieri môžu nedbale hľadieť a čakať, až pokým vlci celkom znivočia stádo? Isteže slová Spasiteľove sa vzťahujú i na nich: „Prichádzajú k vám v rúchu ovčom, ale zvnútra sú dravými vlkmi.“ (Mat. 7., 15.)
Ako takí počínajú si veľmi opatrne. Aby si získali prívržencov, s farizejskou vycibrenosťou a zdanlivým spoluutrpením maľujú skutočné a domnelé krivdy, a lichotia k prechmatom náchylnej žiadostivosti tela, očú a pýche života a rozprúdia až do nekonečna nespokojnosť. Náter pravdomluvnosti a váhu výpovedí svojich podopierajú i menom Ježiša Krista a slovami Svätého Písma, ako to kedysi činil pokušiteľ – diabol (Mat. 4, 3-11). Boja sa zrovna odstrašiť s i ešte nábožensky naladených poslucháčov, preto prízvukujú, že sú nie proti náboženstvu, ono je vraj súkromnou vecou každého, do ktorej sa mu nemiešajú. Postupne však v svojich rečiach a spisoch, hoci väčšmi zaobaleno a nepriamo zabŕdajú a štvú proti všetkému, čo s náboženstvom súvisí. Sposmešňujú a znevažujú a zapierajú učenie a ustanovizne Cirkvi. Znehodnocujú Verímboha, Desatoro, sviatosti a čokoľvek bolo naším predkom a i nám by malo byť svätým. V mene vedy vraj a pokrokovosti vyčínajú si i samého Pána Boha a tak ho svojimi špinavými ústami a nešerednými tlačivami znehodnocujú, ako by bol iba zo starých detských bájok pozostalou, nič neznamenajúcou nulou. Človek im je obyčajne len dokonalejším zvieraťom a potomkom opíc. Stav manželský nie je sviatosťou, ale pospolitou občianskou smluvou. Večnú odmenu a trest nepoznajú: lebo ponechajú, ako istý ich velikáš – Bebel – povedal – anjelom a vrabcom. Dôsledne takejto viere cudzie súkromné vlastníctvo, i keby ono bolo poctivou cestou, krvavým potom a mozoľami získané, vyhlasujú za krádež.
A čo s najväčším zákonom lásky k blížnemu? Či ho neodkopli, keď na miesto porozumenia a smierlivosti oznamujú triedny boj, násilie, terror a rozvrat?
Aký majú úmysel s kresťanstvom, osvedčujú tým, že ho vytískajú z každej ustanovizne súkromného a verejného života. Odcirkevniť a zlaicizovať všetko: to je ich heslom. Čo to znamená po slovensky, keď nie zosvetáriť a spohanštiť? Radi by Cirkev pozbaviť všetkého vplyvu a orabovať i posledného haliera, aby potom ako pokazená slúžka a opustená žobráčka hľadala útulok – v katakombách. Kto nepočul o rozluke a sekularizacie? Že si neprajú náboženskej výchovy a hromžia na cirkevné školy – je jasné. Kríž a katechizmus a vôbec čokoľvek pripomína a udržuje pamiatku nadprirodzenej viery, nedbali by vidieť medzi odhodenými haraburdami, ktoré by ešte veľkodušne dovolili, komu sa páči uschovať si v tajnej domácej komôrke.
Samo sebou sa rozumie, že kto sa opováži proti ním ústa otvoriť a ich zákerné plány prekážať, na toho idú. Nečudujte sa teda, že duchovenstvo im je červeným súknom, ktoré začierniť, zatieniť a do blata potupy vtiahnuť je im lahôdkou. Niet toho skutočného, alebo udajného poklesku, ktorý by z minulosti a z prítomnosti nevyňúrali, neroztrúbili, nezveličili a neprišili za krky niektorému kňazovi, mníchovi, alebo mníške. Duchovní sú pre nich iba naničkodnými darmožráčmi, bruchopasníkmi, ktorí sa vraj nestarajú o hladujúci zástup, ba sú nepriateľmi chudoby. No, vieme, že pravda oči kole, a kto je v peci, myslí, že sú všetci. „Uder na pastiera – a rozpŕchnu sa ovce (Zach. 13, 7).
Ký div, milí veriaci, že keď ten zúbožený človek so dňa na deň iného nepočuje a iného nečíta, len že mu náboženstvo a náboženstva nosiči nič neosožia, ba že sú proti jeho oprávneným záujmom: odcudzí sa od neho a zanevrie naň? A načo by ho potom aj svedomie hrýzlo, keď svojím grošom a svojím vystupovaním vo verejnom živote posilňuje prúdy protináboženské?
Je síce pravda, že ešte väčšina tých, čo sa pridružili novým bludom, na vonok a na oko zúčastňuje sa pobožnosti a ako-tak vykonáva bohoslužobné povinnosti: ale či sú bohužiaľ i v pospolitom ľude nie už i takí, ktorí sa celkom odpudili od svätého dedictva svojich otcov a otvorene bojujú proti Cirkvi? A koľko bolo takých, čo s pátričkami v ruke a s Nábožnými Výlevami pod pazuchou slepo oddávali svoju dôveru nevercom?
Rady odbojníkov rastú. Jako sa ospravedlnia pred Bohom? Nemýľme sa! Spasiteľ hovorí: Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buďto jedného bude nenávidieť a druhého milovať, buďto na jedného držať a druhým pohŕdať.“ (Mat. 6. 24.) Či sa dá jednou nohou do neba a druhou do pekla kráčať? Či sa môže jedna ruka k Bohu vystierať a druhá podávať satanovi? Či sa snesie na tom istom oltári svätá archa úmluvy a filištinský bôžik Dágon (1. Král. 5, 2. nasl.)? Či smie voľakto spolupôsobiť v synagoge ukrižovateľov Pána Ježiša a jeho nepoškvrnenej nevesty Cirkvi a spolu sa pokladať za pravého učeníka Kristovho a za verné dieťa Cirkvi? Márna výhovorka! Keď je i veľká suma, za ktorú si predal Spasiteľa, Judášu – zradcom si naveky! I keby ti niečo natoľko bolo užitočným, ako ruka, noha alebo oko, ale ťa vedie do smrteľného hriechu, dľa učenia Ježišovho, musíš sa odhodlať a musíš to odstrániť od seba. (Mark. 9, 2.) Či mučeníkom neponúkali ešte skvelejšie výhody, bohatstvá, pohodlie, rozkoše – a či sa dali sklátiť? „Lebo čo osoží človekovi, keby celý svet získal, ale škodu by trpel na svojej duši? Alebo jakú výmenu dá človek za svoju dušu“ – pýta sa Kristus Pán. (Mat. 16, 26.)
Porozumejte nás dobre, milí veriaci! Ani zďaleka nie sme proti tomu, aby ste sa všemožným mravne dovoleným spôsobom domáhali snesiteľnejšieho a pohodlnejšieho živobytia; naopak, za povinnosť si pokladáme, aby sme vás v tejto snahe podporovali: len proti tomu sa ozývame a ohradzujeme, aby vás kdeakí, nesvedomití sobeckí dobrodruhovia medovými motúzkami nezaviedli z blata do kaluže. Doprajeme vám, aby ste si čím viac ruží a čím častejšie sa blažene usmievali: veď ste vy naše dietky a my vašimi v Kristu rodičmi. Povedomí však svojej strašnej zodpovednosti pred súdom spravodlivého, všemožúceho a všetko vidiaceho Boha „ako takí, ktorí majú vydať počet z vaších duší“ (Žid. 13, 17.), nijako nemôžeme dopustiť, aby ste s chlebom alebo bez chleba i smrteľnej otravy požívali a zahynuli.
Preto nasledujúc príklad hollandských, nemeckých a švajciarskych biskupov z lásky, ale rázne a prísne vám na vedomie dávame nasledovné smernice a upravujeme naše duchovenstvo i vás, aby ste vedeli, čoho sa držať:
- Zakázané je, aby sa kresťania-katolíci pridružili protikresťanskému spolku hociakého mena a odboru. Ku protikatolíckym sdruženiam voľky-nevoľky, musíme pripočítať nielen všetky anarchistické, nihilistické, ale i rozličné socialistické a komunistické sdruženia. O tajných slobodo-murárskych spolkoch tiež každý vie, že idú na život Cirkvi.
- Keď majú katolíci možnosť, aby sa sriadili v stavovských družstvách, ktoré neurážajú náboženstvo, sú povinní z protikresťanského odborového sdruženia vystúpiť.
- Trpieť, aby dočasne zostal zapísaný katolík v sozname protikresťanskej organizácie, sa môže len pod týmito jestvujúcimi štyrma podmienkami:
- ak patričný člen dobromyseľne sa domnieval vtedy, keď sa dal zapísať, že je to dovolené;
- keď môže dokázať, že jedine preto odvádza členovský poplatok, aby si zachránil nevyhnutne potrebné živobytie, to jest natoľko je pod nátlakom teroru, že v opačnom páde by ho vyhnali z práce, z továrni, z úradu, zo služby; v ostatnom však sľubuje, že všemožne bude vyhýbať stykom organizáciou a na schôdzky a rečnenia nepôjde; ich noviny a čítania akby pod nátlakom i musel ich odobrať, nikdy čítať nebude a iným ich tiež čítať nedá a čítať nedovolí;
- ak svoju občiansku dôveru a hlas neoddá na protikresťanskú stranu;
- ak on svojim dočasným členovstvom alebo jeho rodina nie sú vystavení nebezpečenstvu, že od viery odpadnú.
Taký kresťan-katolík, ktorý o tu uvedených pravidlách bol dostatočne poučený, a hoci mu bolo možno vystúpiť z protikresťanského sdruženia, predsa zlomyseľne v ňom zostáva: nesmie byť akožto nekajúcny hriešnik a odpadlík pripustený ku svätým sviatostiam a nemôže si nárokovať žiadneho práva a pocty v Cirkvi, ktorej sa spreneveril. Nasledovne ani rozhrešenie pri svätej spovedi mu nepatrí a keď – čo Boh odvráť – až do smrti v tom hriechu sotrvá, ani cirkevný pohrab. Taktiež z čestných úkonov a úradov cirkevných, ako kmotrovstvo, syndikustvo a podobné sa vytvára, lebo tieto prináležia iba verným katolíkom.
Keď toto prehlasujeme priam tak ako cudzozemskí biskupi, tým len svoju povinnosť plníme, od ktorej sa na nijakú prosbu a hrozbu odchýliť nemôžeme a nesmieme.
Nikoho nenútime, nenásilíme, ani neprenasledujeme. Každý si rozhodne sám, či chce zostať s Kristom a či s Beliakom!
Právom očakávalo velebné duchovenstvo a všetci praví veriaci, aby sme sa osvedčili slávne a rozhodne. Učinili sme to. Chceme tým len slávu Bohu a pokoj ľuďom dobrej vôle (Luk. 2, 14.)
Veľmi ostro a bez obálania povedal Spasiteľ: „Nedávajte veci sväté psom a svoje perly nehádžte pred svine, aby ich snáď nepošliapali a obrátiac sa neroztrhaly i vás.“ (Mt. 7. 6.)
Čo je svätejším, než viera, čo je cennejším, než nesmrteľné duše?
Svätá adventná doba obnovuje v nás pamiatku príchodu Spasiteľa sveta. Prišiel, ako dobrý pastier ku svojim ovečkám. On sám zdôrazňuje rozdiel medzi sebou a svodcami duší, keď vraví: „Kmín prichádza, len aby kradol a zabíjal a hubil. Ja som prišiel, aby maly život a hojnejšie ho maly. Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier dáva svoj život za svoje ovce.“ (Ján. 10, 10. 11.)
Počúvajme, ako dobré ovečky hlas svojho Pastiera! Usilujme sa vymaniť z hriechu a zo všetkých bludov, ktoré bývajú semeniskami hriechu! A potom v pokušeniach pozor, aby sme sa do ních znova nezaplietli! Milosť a milosrdenstvo Pána našeho Ježiša Krista nech vás obejme všetkých, nech osvieti a napraví hriešnych a v dobrom udržuje spravodlivých! Amen!
Žilina, 26. novembra 1924.
+ Augustin,
biskup košický.
+ Jan,
biskup spišský.
+ Peter,
biskup munkačevský.
Dr: Pavel Jantausch,
apoštolský administrátor trnavský.
+ Karol,
biskup nitriansky.
+ Marian,
biskup baňskobystrický.
+ Dionys,
biskup. apošt. administrátor prešovský.
Dr. Stefan Podraczký,
kapit. vikár rožňavský.
Abrahám Táhy,
biskupský vikár užhorodský.