List Ladislava Novomeského prečítaný na IV. Zjazde zväzu československých spisovateľov 27. júna 1967 Vojtechom Mihálikom, kritizujúci

„ […] A tu sa natíska otázka, či autorova zodpovednosť by nebola spoľahlivejšia pri vykonávaní tlačového dozoru, než tá osobitná inštitúcia, ktorú sme v prvom, lepšom prípade videli zdržiavať i tak zdĺhavý výrobný proces, kým v druhom iba mariť, čo je v podstate nezmariteľné. Vyslovím sa precíznejšie: Myslím si, že namiesto inštitúcie tlačového dozoru, nech má meno hocijaké, bola by spoľahlivejšia a dôstojnejšia socialistická a demokratická zodpovednosť autora či autorov novín, časopisov, publikácií i kníh — najmä v našich československých pomeroch. Spomeniem niekoľko aspektov, ktoré sa zásadne prihovárajú za takéto „radikálne“ riešenie dohľadu nad publicistikou.

[…] Vážnou prekážkou rozvoja akejkoľvek publicistiky a umenia je i sama existencia tlačového dozoru, a to aj v tom prípade, keď je mysliteľne najliberálnejšia a nezadržiava rukopisy článkov, dokonca kníh, ako sme o tom od prípadu k prípadu, uisťovaní. Sama totiž nutne vytvára tzv. autocenzúru, tj. núti autorov nepísať — ale aj nemyslieť, neuvažovať a nerozpracovávať problémy, ktoré by „aj tak nevyšli“, či sotva vyšli. […] Považujem za horšie a pre nás zahanbujúce, že existuje (či neexistuje) nenapísaná publicistika či literatúra, tj. problematika, ktorá by mala svojich potencionálnych autorov, ktorí však odkladajú alebo zaháňajú už „nevhodné“ myšlienky i zbytočnú prácu s nimi, pretože nemôžu reflektovať na zverejnenie. […]

[…] Dozor nad tlačou bez ohľadu na to, ako sa volá a kto a kde ho vykonáva, ťažko kompromituje naše socialistické zriadenie už tým, že je […].

Myslím si, že nastal čas zbaviť umenie, literárne tak isto ako filmové a každé iné, zbaviť publicistiku, ale zbaviť aj štát a stranu tej príťaže, ktorá na nich nemotorne leží vo forme dozoru, nech má meno· akékoľvek, ktoré však nech je bezohľadné alebo ohľaduplné, kompromituje naše socialistické zriadenie, alebo sa usvedčuje zo svojej nepotrebnosti; myslím si, že nastal čas spoľahnúť sa v dôvere na občiansku a socialistickú zodpovednosť ľudí, ktorí píšu knihy, časopisy a články v nich, kritizujú alebo robia filmy, či iné umenie. Myslím si, že nastal taký čas.“

Zdroj: Vojtech Mihálik čte diskusní příspěvek Laca Novomeského. In: IV. Sjedz Svazu československých spisovatelů (Protokol), Praha 27. – 29. června 1967. Praha: Československý spisovatel, 1968, s. 53-57. dostupné online http://www.csds.cz/cs/g6/4320-DS.html

Otázky:

  1. Prečo je v totalitných režimoch zavádzaná cenzúra a kontrola nad obsahom literatúry a iných druhov umenia?
  2. V čom videl autor textu riziko a nebezpečenstvo „autocenzúry“?
  3. Poznáme dva základné typy cenzúry: predbežnú a následnú. Zistite, aký je medzi nimi rozdiel.
  4. Pokúste sa vysvetliť, prečo svoj návrh označil za „radikálny“.
  5. Otázky cenzúry riešil zákon 184/1950 Zb, zákon 81/1966 Zb a 84/1968 Zb. Vyhľadajte ich a pokúste sa zaradiť do dobových súvislostí. Pomôžte si napr. stránkou aspi.sk
  6. Čo Ladislav Novomeský navrhoval namiesto tzv. tlačového dozoru (teda cenzúry)?
  7. Zistite podrobnosti o politickom angažovaní Ladislava Novomeského. Pomôžte si napr. knihou PEŠEK, Jan (ed). Aktéri jednej éry na Slovensku. Bratislava: Veda, 2003, s. 242-244.

Zaradenie do tematického celku: Podľa učebnice: LETZ, Róbert – TONKOVÁ, Mária – BOCKOVÁ, Anna. Dejepis pre 3. ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava: Mladé letá, 2013.

Kapitola VIII: Slovensko v komunistickom Československu; časť Prichádza jar.

VYSVETLENIE / KONTEXT:

V Československu v období monopolu Komunistickej strany mantinely literatúre, umeniu a kultúre vytvárala cenzúra. Už v roku 1945 bolo zriadené ministerstvo informácií, na čele ktorého stál Václav Kopecký. Vďaka tomu mala Komunistická strana v Československu rozhodujúce slovo v oblasti médií a komunikačných prostriedkov. Po prevzatí moci vo februári 1948 sa kontrola nad všetkými oznamovacími prostriedkami stala monopolnou. Ústava formálne garantovala slobodu tlače (§21 „Sloboda tlače sa zaručuje. Nie je preto v zásade dovolené podrobovať tlač predbežnej cenzúre“). Prax bola odlišná. Zákon 184/1950 Zb. o vydávaní časopisov a Zväze československých novinárov zabezpečoval kontrolu nad komunikačnými prostriedkami a médiami: na vydávanie novín a časopisov bolo potrebné povolenie ministerstva, vydavateľom mohli byť len organizácie združené v Národnom fronte, ktorý bol pod kontrolou KSČ. Zákon jednoznačne hovoril, že úlohou tlače je výchova k socializmu a bolo zakázané súkromné podnikanie v tejto oblasti. Za obsah periodika bol zodpovedný šéfredaktor. Od roku 1953 bola zriadená Hlavná správa tlačového dozoru, ktorá mala aj krajské a okresné pracoviská. Jej úlohou bolo zabrániť publikovaniu informácií, ktoré „vo všeobecnom záujme nesmú byť zverejňované“. Výklad tohto usmernenia bol veľmi široký. Predbežná cenzúra zahŕňala rôzne typy materiálov a nosičov. Išlo o intervencie rôzneho druhu: výzva na preformulovanie alebo vynechanie viet či odsekov, vyradenie článku či obrazového materiálu (fotografií), zastavenie vydávania periodika, revízia knižničných fondov, zastavenie distribúcie, vyradenie knihy z obchodnej siete atď. Cenzúra zahŕňala aj ďalšie oblasti umenia: texty piesní, divadelné predstavenia, film atď. Legislatívne upravil zásahy tzv. tlačový zákon 81/1966, ktorý Hlavnú správu tlačového dozoru nahradil Ústrednou publikačnou správou.

Na Zjazde Zväzu československých spisovateľov v júni 1967 odznelo viacero príspevkov kritizujúcich situáciu v oblasti literatúry a umenia. Príspevok spisovateľa Ladislava Novomeského, kvôli jeho zdravotnému stavu, predniesol Vojtech Mihálik. Cenzúrnu prax kritizoval. Rok 1968 predstavoval významný posun. V marci 1968 podľa uznesenia Predsedníctva ÚVKSČ sa de facto ukončil cenzúrny dohľad a začalo sa s prípravou nového zákona. Zákon 84/1968 Zb. bol prijatý 26. júna 1968 a rušil cenzúru. („§ 17Cenzúra je neprípustná.(2) Cenzúrou sa rozumejú akékoľvek zásahy štátnych orgánov proti slobode slova a obrazu a ich šírenia hromadnými informačnými prostriedkami). Zrušenie cenzúry a otvorenie možností slobody slova a prejavu v komunikačných prostriedkoch a umení otváralo široké možnosti verejnosti angažovať sa v aktuálnom dianí, klásť otázky, ale aj vyjadrovať kritické postoje. Zároveň práve zrušenie cenzúry narážalo na zásadný nesúhlas Sovietskeho zväzu a ďalších krajín Varšavskej zmluvy. Stalo sa to jedným z hlavných argumentov a dôkazov „kontrarevolúcie“ v ČSSR, ktorou sa ospravedlňovala invázia v roku 1968. V období normalizácie bola cenzúra obnovená.

PREČÍTAJTE SI: