BUDAJ, Ján a kolektív. Bratislava/Nahlas. Bratislava: SZOPK, 1987.

„Divadelné scény

V Bratislave je v prevádzke kapacita 3,9 sedadiel na 1000 obyvateľov. Vzhľadom na urbanistickú normu /13,2/ dosahujeme 29,7% potreby. Chýbajú divadlá malých foriem, experimentálne scény, divadlo humoru, kabaret… a pod. Štátne bábkové divadlo sa rekonštruuje od r. 1971 a i po rekonštrukcii dosiahne kapacitu len 25% normatívu. Divadelné scény sú sústredené v centre, čo by nebolo chybou, ak by existovali lokálne divadelné scény na sídliskách. Začatá výstavba SND nevyrieši ani jeden z problémov: nepomôže odľahlým sídliskám, počet sedadiel nedosiahne ešte stále normu /pričom norma pre mesto nie je ani v tomto prípade dostatočná, zázemie divadiel, najmä SND je celoštátne/. Veľké „kamenné“ divadlo na Martanovičovej ulici nezvýši ani žiadúcu pestrosť žánrovej ponuky. Napokon treba ešte upozorniť, že rast cien divadelných lístkov, nie vždy sprevádzaný vzrastom úrovne divadelných zariadení, neprispieva k žiadúcej dostupnosti a ľudovosti divadelnej kultúry. Od roku 1970 ceny lístkov do bratislavských divadiel vzrástli o 70%.

[…] Ako vyplýva z vyššie uvedeného, je materiálna situácia kultúrnych ustanovizní Bratislavy nevyhovujúca a potreby občanov sú uspokojované v jednotlivých oblastiach od 20% do 50%. Mnohé zariadenia chýbajú úplne /napr. dodnes nie sú od tridsiatych rokov plánované hvezdárne a planetárium/. Je naliehavo potrebné zmeniť prístup k náprave zaostávania siete kultúrnych zariadení. Doterajší prístup napriek preinvestovávaniu financií nevedie k zlepšeniu – naopak za posledných 15 rokov nastalo vo všetkých uvádzaných oblastiach zhoršenie stavu oproti normatívnym ukazovateľom.

[…] Zásadný obrat sa musí odraziť vo zvýšení podielu investícií do kultúrnej sféry, ktorý má v posledných päťročniciach klesajúcu tendenciu. No nestačí doháňať kvantitatívne ukazovatele. Je potrebné, aby sa zmenil politický prístup inštitúcií „vlastniacich“ kultúrne zariadenia, aby si uvedomili, komu majú patriť a slúžiť.

[…] Investičná politika sa v Bratislave zameriava na veľké investičné akcie. Napr. namiesto lacného a operatívneho zakladania malých výstavných siení /povedzme v adaptovaných nebytových priestoroch/ sa stavia obrovský výstavný areál bez bezprostredného zázemia. V nasledujúcich dvoch 5RP má ísť rozhodná väčšina investícií do výstavby televízie, ďalej sa postaví výrobno-prevádzkový areál Opusu, veľkosklad kníh, Múzeum revol. a komunistického hnutia, filmové ateliéry na Kolibe a nové SND. Všetky tieto veľké investície sú z istého hľadiska naliehavé. No je tu ešte hľadisko bežného Bratislavčana, najmä mladého, ktorý túži po pestrejšej kultúrnej ponuke a najmä najmä po kultúrnejšej atmosfére svojho bezprostredného okolia.“

ZDROJ: BUDAJ, Ján a kolektív. Bratislava/Nahlas. Bratislava: SZOPK, 1987, s. 45-47.

Dostupné online: https://monoskop.org/images/1/1d/Budaj_Jan_ed_Bratislava_nahlas.pdf

Otázky:

  1. Ktoré nedostatky boli iniciatívou Bratislava/Nahlas pomenované v oblasti divadelníctva?
  2. Zistite, kto stál za iniciatívou Bratislava/Nahlas.
  3. Ktoré zo spomínaných investícií/projektov fungujú dodnes.
  4. Brožúra bola zakázaná a stala sa samizdatom. Čo prekážalo predstaviteľom vládnucich štruktúr?

Zaradenie do tematického celku: Slovensko v komunistickom Československu; časť Socialistická každodennosť.

VYSVETLENIE/KONTEXT:

V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa v krajinách východného bloku v rôznom rozsahu uplatňovala politika glasnosti a perestrojky ako bola prezentovaná M. Gorbačovom. Vyjadrovanie kritických názorov však v znormalizovanom Československu nebolo bežné. Naopak, okupácia 1968 viedla k úteku do súkromia, v mnohom k spoločenskej a občianskej apatii. Na Slovensku bol aktívny predovšetkým náboženský disent, menej občiansky disent, ktorého jednotlivci udržiavali kontakty s disidentmi v Prahe, združenými predovšetkým okolo iniciatívy Charta 77. V polovici osemdesiatych rokov sa kreovali aj ďalšie kritické skupiny, najmä v študentskom prostredí a prostredí ochranárov.

Text Bratislava/Nahlas vyšiel 2. októbra 1987. Išlo o útlu brožúru v rozsahu 64 strán, pozostávajúcu zo 17 kapitol. Zostavovateľom bol Ján Budaj a vydavateľmi Mikuláš Huba a Juraj Flamík ako štatutárni zástupcovia Základných organizácií Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny č. 6 a 13 v Bratislave. Na výslednej podobe textu sa podieľalo autorsky alebo ako recenzenti 84 ľudí. Text bol rozdelený na viacero častí, každá z nich popisovala stav v niektorom z vybraných aspektov života v Bratislave. Formálne bola vydaná ako príloha k zápisnici Základných organizácii Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Mená redaktorov aj autorov textov boli uvedené v tlačenej verzii.

Skupina expertov a odborníkov z rôznych oblastí sa venovala otázkam životného prostredia, sociálnym otázkam, kultúre a hmotnému dedičstvu. Pri analýze faktami poukázali na rozličné nedostatky a problémy, ktoré neboli verbalizované a komunikované oficiálnymi inštitúciami a vládnymi orgánmi. Išlo o kritiku aktuálnych pomerov, ale aj návrhy možných riešení a zlepšenia. Oficiálne orgány publikácii spočiatku nevenovali zvýšenú pozornosť. Bola vytlačená v náklade niekoľko tisíc kusov. S odstupom niekoľkých týždňov získala silné politické zafarbenie. Informácia o iniciatíve sa dostala do vysielania rozhlasovej stanice Hlas Ameriky. Tá ju označila, za „za najväčšiu facku, akú dostal režim od roku 1968“. Následne sa o ňu začala zaujímať aj ŠtB. Niekoľko tisíc kusov výtlačkov zhabala, ale medzitým vznikali ďalšie nelegálne kópie. Viacerí zo zaangažovaných autorov a recenzentov sa neskôr stali aktívnymi účastníkmi a organizátormi diania v novembri 1989.

PREČÍTAJTE SI: